It is very rarely that an ocean empties itself of its waters


A4, Bratislava, 2021



Site-specific installation︎Curator: Gabriela Gažová︎Performer: Mária Ševčíková ︎Technical supervision: Elena Kollárová︎Technical collaboration: Boris Javorský, Jakub Jenčo. 


Ivana Durkáčová vo svojej inštalácií Veľmi zriedka sa stáva, aby oceán vyschol vytvára oázu (iluzívneho) pokoja uprostred paniky klimatickej krízy a nezastaviteľného toku času. V galerijnom priestore bielej kocky a autentických ruchoch jednej z hlavných dopravných žíl mesta vzniká ostrov prírody, ticha, zastaveného času a večnosti v podobe najzákladnejšieho piliera prírody – a pamätníka času – stromu. Vo svojej jednoduchosti, kráse, obyčajnosti ale aj samote. Mohol sa strom stať banálnym? Mohol sa stať objektom?

Časozbernosť letokruhov stromu a jeho naberanie rokov pod kôrou v ostrom kontraste s ľudskou pominuteľnosťou pripomína (našu) ľahostajnosť voči veľko(lepo)sti času. Zatiaľ čo ľudský čas je lineárny, čas stromov však plynie v kruhu: minulosť i budúcnosť dýchajú v prítomnom okamihu. Podľa Borisa Groysa prítomnosť prestala byť prechodom z minulosti do budúcnosti. Stala sa predĺženým, skoro nekonečným obdobím odkladu rozhodnutí, konania. Autorka v čase klimatickej krízy vystavuje na obdiv banálnosť jednoduchého gesta a inštaláciou, ktorá ako celok akumuluje čas, mení priestor galérie na heterotopiu.

V snahe získať širšiu perspektívu v súčasnosti siahame po spomalení, návratoch do prírody, alebo po pokusoch ju podmaniť, ovládnuť ju. Site-specific inštalácia Ivy Durkáčovej sa nachádza na pomedzí týchto dvoch prístupov. Trochu hľadajúc spoločný prienik, symbiózu a porozumenie medzi prírodou a človekom (a medzi ich rôznym vnímním času) a trochu testujúc hranice, kde až s „našou prírodou“ (a tým, čo si o nej myslíme) môžeme zájsť. Niekde medzi steblami trávy a rúrkami radiátoru, v korunách stromov pod neónovými lampami a spevom vtákov a agresívneho hluku premávky Durkáčovej inštalácia prináša podmanivé a(le) upokojujúce zamyslenie sa nad neobsiahnunteľným. Sprevádzaná performance v podaní Márie Ševčíkovej približuje útržky myšlienok a spomienok všetkých tých, ktorí a ktoré sa v prítomnosti plynutia času, rastu, a kolapsu (nielen) prírody, ocitli.

Autor knihy Collapse, Jared Diamond, sa pýta, čo si asi mohol myslieť Polynézan, ktorý spíli posledný strom na Veľkonočných ostrovoch. Posledný strom Durkáčovej inštalácie sa po trvaní výstavy stáva tým prvým – presadený vo svojich letokruhoch pokračujúc v raste v exteriéri pred A4 – priestorom súčasnej kultúry.

Gabriela Gažová








Here is where we meet


Divadlo Pôtoň, Bátovce, 2020



Ivana Durkáčová sa vo svojej audiovizuálnej inštalácii Here is where we meet naďalej venuje poetike každodennosti či obyčajnosti. V sérii krátkych jednozáberoviek reflektujúcich bežné javy, oddramatizované situácie, zdanlivé banality či efekt náhody, skúma procesy pamäte, rozpamätávania sa a zabúdania. Podstatnou súčasťou ľudskej pamäte je aj schopnosť vnímať čas. Podľa Michela Foucaulta existuje miesto, kde sa čas nekonečne kumuluje, namiesto toho, aby mizol. Nazýva ho heterotopiou. Ide o fyzický priestor, do ktorého možno vstúpiť. Štvorkanálová inštalácia zasadená do netradičného prostredia – divadelnej sály, má ambíciu takúto heterotopiu simulovať a divákov obklopiť simultánne i postupne projektovanými záznamami fragmentov autorkiných spomienok. Tie však môžu patriť rovnako hocikomu inému.
Podobne ako pamäť, alebo napríklad interpretácia, i filmový čas je fluidný, hybridný, a je do veľkej miery dôsledkom imaginácie. Špecifický je najmä tým, že stráca svoj nezvratný rad – môžeme sa v ňom pohybovať tak, ako je to obvykle možné iba v priestore. Henri Bergson zistil, že ak sa zaoberá meraním času, sleduje vlastne iba priestorové zmeny. Ak teda chceme uchopiť čas, sme nútení ho transformovať do formy odvodenej z priestoru. Podľa Rudolfa Arheima nám film umožňuje vidieť také aspekty reality, ktoré boli predtým skryté, nepostrehnuté či ignorované. Aj Vertovova koncepcia kino-oka stavia oko kamery do nadradenej pozície voči ľudskému zraku. Durkáčová práve tak – prostredníctvom videí, upozorňuje na význam fádnosti a narúša schematickú ideu „nedôležitosti“. Každá audiovizuálna reprezentácia je zároveň obrazom neprítomnej reality, aktualizáciou predmetov, udalostí a javov, ktoré sa odohrali niekedy v minulosti.

Osobný archív, s ktorým autorka pracuje, dlhodobo vznikal pomocou niekoľkých mobilných telefónov, digitálnej zrkadlovky, kompaktnej kamery a analógovej kamery Super 8. Odlišné technológie celkom prirodzene definujú aj estetické vyznenie – eklektický štýl diela, jeho priestorovú štruktúru a jazyk spracovania. Autorka sa matérie obrazu nesnaží nijako potláčať, objavuje krásu v nečistote, neredukuje mimovoľne vzniknuté farebné odchýlky či iné materiálové aberácie, mechanické poškodenia, expresívne tiene, zvýšený šum alebo zrnitosť. Autentickosť dosahuje tiež v zvukovej vrstve, čím dotvára atmosféru snímaných lokalít.
Médium filmu je relevantný nástroj na spracovanie danej problematiky, pretože je preň príznačná tzv. dualita obrazu. Ide o schopnosť reprodukovať a zároveň transformovaťpredkamerovú realitu. Akonáhle je predmet „premiestnený“ na filmové plátno, do naratívneho systému filmu, stáva sa jeho transformáciou.Reprodukcia a transformácia sú však len časťou charakteristiky filmového obrazu. Priamo na ne totiž nadväzuje transfigurácia. Ide o proces od materiálnych k mentálnym obrazom, ktoré vznikajú vo vedomí diváka. Tok času, ale i heterogénnych mentálnych procesov, je v diele Here is where we meet artikulovaný prostredníctvom využitia špecifických „niťových“ plátien, vrstvenia a striedania obrazov premietaných paralelne na štyri strany, zmien ročných období, impresionisticky konštruovaných diptychov a triptychov, či techniky obrazu v obraze. Samotná projekcia, „zaseknutá“ v slučke, funguje tiež ako emocionálny spúšťač individuálnych spomienok recipientov. Autorka kladie dôraz na súvzťažnosť formy a obsahu, a na dôležitosť interaktívnych relácií všetkých aktívnych činiteľov. Autonómne záznamy vkladá do atypického kontextu a asociatívnym princípom strihu medzi nimi vytvára nosný a stmeľujúci naratívny oblúk, ktorým odkrýva autorské intencie. Väzby medzi dielom a jeho vnímateľom sú potom ďalším fundamentálnym aspektom. Inštalácia sa tak stáva istou formou alternatívneho predstavenia – audiovizuálnou performanciou, vzdávajúcou hold kráse všednosti a vyzývajúcou k premýšľaniu.

⏤Lena Bohunicki



Light Years


2020

Despite findings of cognitive science speaking of the embodied mind, human sight, without a doubt, remains the priority source of human perception. Memories save our perceptions of reality and satisfy the assumed requirement for remembering: "absolute or perfect sameness between the representations deposited in and retrieved from memory"1. A film study Light Years is a visual research of the human sight through moving image, embodied vision. 

Music
Boris Javorský

The only thing/Not the only thing

Krokus Gallery, 2019



A combination of two independent and somewhat different approaches to a creative process. They meet precisely in the exhibition space, where they look for their relations with each other based on the reflection of this physical space. The exhibition is about the possibilities of describing, revealing and hiding. It begins with two different approaches/concepts: Kubáňová’s emptied paintings (Traveling Canvas, Cast Plate) and Durkáčová’s paraphrasing of František Demeter’s installation (After Demeter). Materialised works become a tool to describe their immediate surroundings and the place where they have been located. Approaches to the exhibition site of both artists oscillate between their seriousness and disregard, descriptiveness and deformation of the described.

The Traveling Canvas is a concept that originated in the exhibition Attic, which began with the re-installation of Kubáňová’s canvas. It was originally created as a diploma, in situ project that made use of the marginal possibilities of its first exhibition space. The canvas is not an autonomous image, the absence of its own frame, stabilising structure, becomes a predisposition to its adaptability. By transferring it from one space to the next, the canvas enters yet another context. The convenience of reusing the same canvas compensates the impossible indifference to the space where it is to be repositioned. It is a direct response to current conditions.

The Cast Plate is another variation on the concept of emptied (distorted) painting, representing not only the lack of content, the shift of media  of painting in a formal way, but also the apparent indifference and ease of creating and using of The Traveling Canvas moved to the point of author’s absolutely dissociation from self-creating her own work. The board does not talk about the author's skills, but rather about her longing for what she would like to see. The epoxy surface was created with hands and technological knowledge of others. However, the convenience of someone else creating the work is necessarily tied to the impossibility of author’s control and dependency on the other. The Cast Plate is an experiment combining the material and its formal use and the original idea has been distorted. It’s not a self-supporting board interpreting the space, but a surface that cannot resist; not an ideal, perfect, abstract, empty white reflective surface diverting the attention from its own presence. The plate was being created at the spot, describing the space in the beginning, becoming a fragile surface reflecting its own limits in every detail and every bend in the end.

After Demeter is a paraphrase of František Demeter’s installation No matter what changes one makes, they are capable of being final (Medium Gallery, 2018) covering the floor of the exhibition space with metal CD profiles. By replacing them with office staples, Durkáčová takes the laying of the floor to the absurdity. Staple floor is a simple, ironic paraphrase. Everyday trivial object reassessed by its multiplication, the way it is used. The leitmotif of reliance and impossibility of control is also present in the staple floor. The original idea, simple gesture, becomes in fact a strict daily routine, a discovery of the inadequacy of the physical place and distressing measurement/tracking of time and of the resistance of one’s own body.

⏤Gabriela Smetanová


The overview effect




“One of the few things left in the world, aside from the world itself, that sadden me every day is an awareness that…”2 Looking down on planet Earth, the phenomenon called the overview effect shifts the perspective of many returning astronauts. It causes intense dissatisfaction with the state of the world and the urge to do something about it. Being constantly informed about everything that’s happening in the world make people worry either about things they can't change or nothing but their own wellbeing. The weight of the internet, of the information and thoughts, is estimated to be 50 grams. This much is enough to cause one’s helplessness.

2017