Here is where we meet


Divadlo Pôtoň, Bátovce, 2020



Ivana Durkáčová sa vo svojej audiovizuálnej inštalácii Here is where we meet naďalej venuje poetike každodennosti či obyčajnosti. V sérii krátkych jednozáberoviek reflektujúcich bežné javy, oddramatizované situácie, zdanlivé banality či efekt náhody, skúma procesy pamäte, rozpamätávania sa a zabúdania. Podstatnou súčasťou ľudskej pamäte je aj schopnosť vnímať čas. Podľa Michela Foucaulta existuje miesto, kde sa čas nekonečne kumuluje, namiesto toho, aby mizol. Nazýva ho heterotopiou. Ide o fyzický priestor, do ktorého možno vstúpiť. Štvorkanálová inštalácia zasadená do netradičného prostredia – divadelnej sály, má ambíciu takúto heterotopiu simulovať a divákov obklopiť simultánne i postupne projektovanými záznamami fragmentov autorkiných spomienok. Tie však môžu patriť rovnako hocikomu inému.
Podobne ako pamäť, alebo napríklad interpretácia, i filmový čas je fluidný, hybridný, a je do veľkej miery dôsledkom imaginácie. Špecifický je najmä tým, že stráca svoj nezvratný rad – môžeme sa v ňom pohybovať tak, ako je to obvykle možné iba v priestore. Henri Bergson zistil, že ak sa zaoberá meraním času, sleduje vlastne iba priestorové zmeny. Ak teda chceme uchopiť čas, sme nútení ho transformovať do formy odvodenej z priestoru. Podľa Rudolfa Arheima nám film umožňuje vidieť také aspekty reality, ktoré boli predtým skryté, nepostrehnuté či ignorované. Aj Vertovova koncepcia kino-oka stavia oko kamery do nadradenej pozície voči ľudskému zraku. Durkáčová práve tak – prostredníctvom videí, upozorňuje na význam fádnosti a narúša schematickú ideu „nedôležitosti“. Každá audiovizuálna reprezentácia je zároveň obrazom neprítomnej reality, aktualizáciou predmetov, udalostí a javov, ktoré sa odohrali niekedy v minulosti.

Osobný archív, s ktorým autorka pracuje, dlhodobo vznikal pomocou niekoľkých mobilných telefónov, digitálnej zrkadlovky, kompaktnej kamery a analógovej kamery Super 8. Odlišné technológie celkom prirodzene definujú aj estetické vyznenie – eklektický štýl diela, jeho priestorovú štruktúru a jazyk spracovania. Autorka sa matérie obrazu nesnaží nijako potláčať, objavuje krásu v nečistote, neredukuje mimovoľne vzniknuté farebné odchýlky či iné materiálové aberácie, mechanické poškodenia, expresívne tiene, zvýšený šum alebo zrnitosť. Autentickosť dosahuje tiež v zvukovej vrstve, čím dotvára atmosféru snímaných lokalít.
Médium filmu je relevantný nástroj na spracovanie danej problematiky, pretože je preň príznačná tzv. dualita obrazu. Ide o schopnosť reprodukovať a zároveň transformovaťpredkamerovú realitu. Akonáhle je predmet „premiestnený“ na filmové plátno, do naratívneho systému filmu, stáva sa jeho transformáciou.Reprodukcia a transformácia sú však len časťou charakteristiky filmového obrazu. Priamo na ne totiž nadväzuje transfigurácia. Ide o proces od materiálnych k mentálnym obrazom, ktoré vznikajú vo vedomí diváka. Tok času, ale i heterogénnych mentálnych procesov, je v diele Here is where we meet artikulovaný prostredníctvom využitia špecifických „niťových“ plátien, vrstvenia a striedania obrazov premietaných paralelne na štyri strany, zmien ročných období, impresionisticky konštruovaných diptychov a triptychov, či techniky obrazu v obraze. Samotná projekcia, „zaseknutá“ v slučke, funguje tiež ako emocionálny spúšťač individuálnych spomienok recipientov. Autorka kladie dôraz na súvzťažnosť formy a obsahu, a na dôležitosť interaktívnych relácií všetkých aktívnych činiteľov. Autonómne záznamy vkladá do atypického kontextu a asociatívnym princípom strihu medzi nimi vytvára nosný a stmeľujúci naratívny oblúk, ktorým odkrýva autorské intencie. Väzby medzi dielom a jeho vnímateľom sú potom ďalším fundamentálnym aspektom. Inštalácia sa tak stáva istou formou alternatívneho predstavenia – audiovizuálnou performanciou, vzdávajúcou hold kráse všednosti a vyzývajúcou k premýšľaniu.

⏤Lena Bohunicki