︎

It is very rarely that an ocean empties itself of its waters︎Site-specific installation︎A4 – Space for contemporary culture, Bratislava, 2022︎Curator: Gabriela Gažová︎Performer: Mária Ševčíková

Ivana Durkáčová vo svojej inštalácií Veľmi zriedka sa stáva, aby oceán vyschol vytvára oázu (iluzívneho) pokoja uprostred paniky klimatickej krízy a nezastaviteľného toku času.
V galerijnom priestore bielej kocky a autentických ruchoch jednej z hlavných dopravných žíl mesta vzniká ostrov prírody, ticha, zastaveného času a večnosti v podobe najzákladnejšieho piliera prírody ⏤ a pamätníka času ⏤ stromu. Vo svojej jednoduchosti, kráse, obyčajnosti ale aj samote. Mohol sa strom stať banálnym? Mohol sa stať objektom?

Časozbernosť letokruhov stromu a jeho naberanie rokov pod kôrou v ostrom kontraste s ľudskou pominuteľnosťou pripomína (našu) ľahostajnosť voči veľko(lepo)sti času. Zatiaľ čo ľudský čas je lineárny, čas stromov však plynie v kruhu: minulosť i budúcnosť dýchajú v prítomnom okamihu. Podľa Borisa Groysa prítomnosť prestala byť prechodom z minulosti do budúcnosti. Stala sa predĺženým, skoro nekonečným obdobím odkladu rozhodnutí, konania. Autorka v čase klimatickej krízy vystavuje na obdiv banálnosť jednoduchého gesta a inštaláciou, ktorá ako celok akumuluje čas, mení priestor galérie na heterotopiu.

V snahe získať širšiu perspektívu v súčasnosti siahame po spomalení, návratoch do prírody, alebo po pokusoch ju podmaniť, ovládnuť ju. Site-specific inštalácia Ivy Durkáčovej sa nachádza na pomedzí týchto dvoch prístupov. Trochu hľadajúc spoločný prienik, symbiózu a porozumenie medzi prírodou a človekom (a medzi ich rôznym vnímním času) a trochu testujúc hranice, kde až s „našou prírodou“ (a tým, čo si o nej myslíme) môžeme zájsť. Niekde medzi steblami trávy a rúrkami radiátoru, v korunách stromov pod neónovými lampami a spevom vtákov a agresívneho hluku premávky Durkáčovej inštalácia prináša podmanivé a(le) upokojujúce zamyslenie sa nad neobsiahnunteľným. Sprevádzaná performance v podaní Márie Ševčíkovej približuje útržky myšlienok a spomienok všetkých tých, ktorí a ktoré sa v prítomnosti plynutia času, rastu, a kolapsu (nielen) prírody, ocitli.

Autor knihy Collapse, Jared Diamond, sa pýta, čo si asi mohol myslieť Polynézan, ktorý spíli posledný strom na Veľkonočných ostrovoch. Posledný strom Durkáčovej inštalácie sa po trvaní výstavy stáva tým prvým ⏤ presadený vo svojich letokruhoch pokračujúc v raste v exteriéri pred A4 ⏤ priestorom súčasnej kultúry.

GG

︎